Každý má svoj vlastný príbeh. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Ja a hudba, Z medicínskej pôdy, Srdcové záležitosti, Zamyslime sa .., Ireland, Súkromné, Nezaradené
Keď som sa rozhodla ísť na medicínu, tak som si dala záväzok, že ak doštudujem, nikdy nezoberiem od pacienta žiadnu " obálku", kávu, dezert, alebo úplatok. A tak keď som nastupovala na prax ako sestra som bola sama zvedavá, či sa s takouto situáciou stretnem. A stalo sa.
Keď som prišla na oddelenie, Pán vedúci tam už bol päť týždňov. Neviem kto mu dal túto prezývku, ale podľa všetkého sa ujala a tak ho oslovovali aj jeho spolupacienti. V jeho chorobopise sa písalo, že v dôsledku genetickej poruchy, ktorá poznačila jeho intelekt, bol zbavený svojprávnosti.
Ako zavítalo jarné počasie, na uliciach môžme strenúť častejšie mamičky s malým uzlíkom omotaným okolo ich hrude. A možno sa v každom znás objavia materské city, pri pohľade na toto dojemné spojenie matky a dieťatka, ktoré ešte nedávno spinkalo v jej brušku a teraz si spinká na jej hrudi.
Včera v Tescu. Ľudia znudene stoja v dlhých radoch na pokladňu, keď tu zrazu z jedného radu vybehla mladá žena, že ju okradli a bežala za niekým.
Presne pred rokom som navštívila v Prahe jedno súkromné zubné centrum v centre mesta. Sama od seba by som tam asi nikdy nezablúdila vzhľadom na trvale poloprázdnu peňaženku, ale bolo to už vybavené a drôtik, ktorý mi vzadu fixoval zuby sa mi nepríjemne zapichával do jazyka, inú možnosť som nemala.Išla som tam s naivnou predstavou, že 500kč mi bude stačiť a ešte mi ostane aj na zmrzlinu:)
Keď som šla v sobotu z plávania, tak som opäť raz zvolila cestu domov autobusom miesto pešobusom.Aj keď v autobuse bolo dosť miesta, stála som. Oproti sedel muž a pri ňom spokojne ležal krásny havino.
Možno to znie nepochopiteľne, možno čudne, možno smutne, ale občas sa detí ozaj bojím. Nie tých malých, milých stvorení v kočíku, ale tých väčších, čo z tých nevinných drobizgov vyrastú. Tých sopliakov.
Na večeru som si dala hrianky s cesnakom. Bola som chorá a už mi nič lepšie nenapadlo. Len som akosi zabudla nato, že na druhý deň idem medzi ľudí a ten cesnak zo mňa pravedepodobne nevyprchá.
Dnes doobedu som bola svedkom celkom obyčajného, ale o to viac úprimného ľudského stretnutia. Po dlhom čase (aspoň podľa toho čo som počula)sa stretli dve spolužiačky. Ale neboli to obyčajné spolužiačky, tieto dámy mali už väčšiu čať života za sebou.
Ráno na mojej pravidelnej trase autobusom Praha - Hradec Králové som si prisadla k jednému mladému mužovi. Pani čo nastúpila predo mnou stále špekulovala, kde vlastne bude sedieť a ja som nervózne stála asi 5 minút za ňou kým si konečne sadla. Opýtala som sa mládenca, či si môžem prisadnúť, ale neodpovedal mi.Na prvý pohľad vypadal ako frajer, slnečné brýle na očiach.Tak som nervózne zvýšila hlas a ešte raz sa spýtala, ale zároveň som si už sadala.
Sobota 24.9.2005 bola dňom ako každý iný. Pocit, že sa mi smola už pár dní lepí na päty sa zavŕšil tým, že veci, ktoré mi posielali naši busom zo Slovenska do Prahy odcestovali do Kladna. Autobus prišiel aj odišiel skôr ako ja. Myslím, že každý má občas ten pocit, že on je ten najukrivdenejší človek na svete. Tak to bolo aj so mnou, ale o pár hodín som zmenila názor.
Dali jej prezývku Golem. Ako ten hlinený pajác z rozprávky cisárov pekár, pekárov cisár. Neviem ako sa v skutočnosti volala, ale ovtedy rozprávali o nej v mužskom rode.
Bravo Girl, Cosmo Girl, Dívka...stačí si len vybrať. Časopisy určené -násťročným slečnám. Všetky majú spoločné to, že poskytujú důležité rady do života typu - čo robiť ak večer idem na párty a na tvári sa mi spravil pupínek.
